Zmysel života
Filozofická otázka zmyslu života je stará ako ľudstvo samé a niektorí veria, že ešte staršia. Človek je mysliaci a cítiaci tvor, a preto si od nepamäti kládol otázky spojené so zmyslom jeho existencie. Kto som? Prečo žijem? Prečo práve tu a teraz? Nikto z nás nemôže zmeniť dobu a miesto jeho narodenia, ani si nevyberáme rodičov, rodinu, sociálne prostredie a krajinu, do ktorej sa rodíme. Aj pre tieto skutočnosti, aj pre určitý pocit osudovosti ľudia už v dávnej minulosti verili že ich život je v určitom zmysle predurčený a že Boh ich stvoril a dal im do vienka aj určité poslanie, určitý osud, ktorí nemožno meniť. Napríklad stoici hlásali zmierenie sa so svojim osudom a hovorili o tom, ako prijať s pokojom dokonca aj smrť. Proti pasívnemu prijatiu svojho osudu sa postavili protestanti, ktorí hlásali: „Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže!“. S duchom osvietenstva sa začalo rozvíjať racionálne myslenie a rozum sa stal všemohúcim arbitrom všetkých fyzických aj metafyzických otázok a dilem. Človek si začal uvedomovať čoraz viac, že je tvorcom svojho osudu a má možnosť slobodnej voľby. Niektorí ľudia dospeli k názoru, že zmyslom života je život sám, jeho prežívanie. Kierkegaard hovoril o prekonaní reflexie, ktorou nás opantala abstraktná diktátorka – Verejnosť, spojením sa s Bohom v najintenzívnejšej religiozite, ktorá jediná nás môže oslobodiť. Existencionalisti neskôr hovorili o strachu a úzkosti, ktorý prináša údel slobody. Z ich diel bola cítiť určitá depresívnosť a pocit bezosudovosti. Čo je skutočným zmyslom nášho života? Existuje na to univerzálna odpoveď? Je Boh, ako náš tvorca, ten kto determinuje náš život, alebo je iba jedinec sám zodpovedný za svoj život. Je harmónia s prírodou, vytvorenie harmonickej rodiny, úspech v práci, materiálne statky, úplné naplnenie našich túžob alebo úplná sloboda to, o čo by sme sa mali usilovať? Stačí sebarealizácia, ako o nej písal Maslow alebo je tu niečo viac. Za čo sa oplatí zomrieť, za čo sa oplatí celý život žiť? Existuje vôbec niečo také? Utilitaristi by povedali, že treba robiť to, čo nám prináša najväčší pôžitok a radosť. Vieme my sami, čo chceme, čo potrebujeme? Alebo potrebujeme na to vyššiu autoritu, Boha alebo niekoho, kto nám ukáže smer? Nazdávam sa, že snahou a túžbou každého jedinca, či už vedomou alebo podvedomou je dosiahnutie trvalého šťastia. Tiež každý sa snaží vyhnúť nešťastiu, aj keď pre obe máme každý rôzne meradlá. Existuje univerzálne meradlo šťastia? Je to extáza, vnútorný pokoj, harmónia so svojim okolím, pocit lásky, pocit naplnenia svojich túžob? Keď si naplníme svoje túžby cítime šťastie. Niektoré túžby, keď si ich naplníme nám zanechajú aj pocit zlého svedomia a určitý vnútorný nepokoj, ktorý nám bráni v trvalom šťastí. Ako je možné, že je v človeku takýto rozpor? Prečo narkoman napĺňaním svojich túžieb dospeje k sebadeštrukcií, prečo štáty napĺňaním svojich národných záujmov dospeli až na pokraj nukleárnej vojny? Ako vo filme Matrix agent Smith hovorí: „ Iba ľudia a vírusy si svojou činnosťou systematicky ničia svoje prostredie. Je to určitá deviácia a disharmónia a viaceré náboženstvá hovoria o Páde ľudstva, alebo vyhnaní z raja, a teda že ľudia neboli pôvodne stvorení ako zlí, ale padli a hlavne z duchovného, ale aj s fyzického hľadiska sa stali nevedomí. Aj keď ľudstvo v predchádzajúcom storočí zažilo úžasný vedecko-technický rozmach a život v mnohých častiach sveta sa po materiálnej stránke stal veľmi pohodlný, neprinieslo to viac šťastia (jeden prieskum hovorí, že ľudia sú najšťastnejší v Nigérií a druhý, že aj keď sa čistý príjem ľudí za tridsať rokov zdvojnásobil, ľudia šťastnejší nie sú), ani mieru vo svete. Má zmysel hovoriť o vykúpení, alebo spasení v náboženskom zmysle, ako o zmysle života? Je možné dosiahnuť úplné šťastie a vykúpenie iba v druhom svete alebo je možné vytvoriť „Nebeské kráľovstvo na zemi“? Jednotlivé náboženstvá a filozofie sa rozchádzajú v týchto otázkach. Pritom najväčšiu prekážkou trvalého šťastia a vnútorného a dokonca aj svetového mieru je sebectvo. Na seba orientovaní jedinci, rodiny, spoločnosti a národy vytvárajú ovzdušie nepriateľstva, nedôvery a neochoty. Sebectvo na národnej úrovni sa prenáša do ochoty vstúpiť do ofenzívnej vojny len kvôli pragmatickým dôvodom, nehľadiac na ľudské obete. Má zmysel zmieriť sa zo stavom sveta a snažiť sa len o materiálne zabezpečenie seba a svojej rodiny? Je dôležitejšie pre svoje deti vytvoriť prostredie materiálneho blahobytu alebo sa snažiť urobiť pre ne svet lepším, čo je veľmi abstraktný pojem a zdá sa byť nanajvyš iracionálny. Určite má každý na to svoju odpoveď a nasleduje svoj zmysel života, ale dá sa hovoriť o najvyššom zmysle života? O takom, čo prináša najväčšie šťastie? Nazdávam sa že pocit poslania zmeniť svet, nie len obmedzený na náboženskú rovinu, ale s veľmi konkrétnym a praktickým rozmerom ako eradikácia chudoby a hladu môže spolu s viditeľnými výsledkami priniesť najväčšie šťastie. Inými slovami pre niečo menšie ako praktické „spasenie“ ľudstva sa neoplatí žiť. Len ten, kto zasvätí svoj život boju s chorobou sebectva na osobnej až svetovej úrovni a ten, kto neustane pokiaľ svet nie je zbavený vojen, hladu a chudoby, môže na konci svojho života povedať, že „je dokonané“. Znie to až bláznivo, ale má to racionálny koreň v nadstavbe Maslowovej pyramídy, kde najvyššou potrebou, podľa mňa, nie je sebarealizácia, ale „sebapresiahnutie“, sebaprekonanie, ale nie v zmysle askézy aj keď tá je občas na to potrebná. Len keď sa človek začne skutočne zaujímať o druhých viac ako o seba a bude sa vedieť do druhých vcítíť, môže sa dostať z pasce „matrixu“, pasce sebectva a „nasebazamerania“. Len takto sa pocit slobody môže premietnuť do reality a človek sa stáva zosobnením slobody. To je obsahom zvolania „Freedom!“ Williama Walacea vo filme Brave Heart. Aj keď strácal svoj život bol úplne slobodný a šťastný, že mohol položiť život za vlasť. Nie vždy sa vo svojich životoch stretávame s rovnakou dramatickosťou, ale správne rozhodnutia sa rodia veľmi bolestne a otázka je, čo obetovať? Čo je prioritou? Preto väčšina ľudí zasvätí svoj život nanajvyš zabezpečeniu svojej rodiny ( Čo tiež nie je vôbec ľahké...). Aj keď vedecká metóda priniesla úžasné materiálne výdobytky, z ušľachtilých ideálov osvietenstva „ Liberté , Egalité et Fraternité“ sa podarilo dosiahnúť len rovnosť a to len v určitom ohľade. Aj keď sa dá hovoriť o určitej politickej slobode, kvôli nevedomosti v duchovnej a morálnej oblasti a nedostatku záujmu pre veci verejné sa o slobode z komplexného pohľadu nedá hovoriť. Ale posledný ideál bratstva ostáva nesplneným snom. Dokonca ani väčšina kresťanov, ktorých vzor Ježíš hovoril o každom ako o svojom bratovi a sestre, nedokážu žiť v mieri s ľuďmi inej farby pleti alebo iného vyznania. Potrebujeme sa každý nad sebou zamyslieť a cieľavedome žiť s vedomím, že ako ľudstvo sme jedna rodina a každý deň pre tento ušľachtilý ideál pracovať. V súčasnosti nemáme čas topiť sa v nešťastnom pocite vlastného sebectva, keď svet stojí možno pred treťou svetovou vojnou. Pritom drvivá väčšina si ju nepraje a je všeobecne priateľská. Len nežiť zle, ešte neznamená žiť dobre. Žiť dobre, znamená žiť pre druhých, pre vyššie dobro, dobro celku. Vždy sa musím mať na pozore aby som v hĺbke srdca žil nie pre seba ale pre iných, pre lepší svet. To je najvyšší zmysel života.
Jakub Šimek
posted by jaksim @ 7:16 PM
0 comments
